Hriechy

Ako len hriechy v duši strašne hučia

a je z nej pre ne iba čierna škrata

keď dostáva sa hriechu do područia,

otvárajú sa jej pekelné vráta.

Ako sa hriechy s dušou ťažko lúčia,

hoci sú pre ňu sťa popravčia čata,

ako keď padá súmrak na úbočia,

v temnotách koná sa najdrahšia strata.

I. V poslednom verši píšem: „v temnotách koná sa najdrahšia strata.“ Temnoty sú metaforou na opísanie niečoho zlého a sú tam, kde nevpustíme Svetlo.

II. Strata nie je žiadnou metaforou – pri tej je každému úplne jasné, že je to negatívna vec. Iba ak by človek stratil niečo, čo mu bolo na obtiaž, by sme stratu vnímali pozitívne - ale v takom prípade by bolo na mieste skôr hovoriť o zbavení sa čohosi zlého a nie o strate. Ako keď sa človek zbaví choroby, ktorá ho dlho trápila. O takom človeku nikdy nehovoríme, že stratil – skôr naopak, povieme, že našiel zdravie.

III. Na druhej strane, je zaujímavé, že ľudia za stratu v negatívnom slova zmysle považujú aj to, ak napríklad stratia väčšiu finančnú hotovosť, za ktorú si chceli kúpiť niečo zlé. Nevravím, že by sa mali radovať z toho, že stratili peniaze – ale že by sa mali radovať z toho, že ich nemohli použiť na zlé. Takúto udalosť (keď stratíme peniaze, ktoré sme hodlali investovať na hriešne veci) považujeme za stratu preto, lebo to, čo sme stratili nebolo samo o sebe zlé, len naše úmysly boli zlé. Oné peniaze sme totiž mohli použiť na konanie dobra.

IV. Aj Pán Ježiš hovorí: „kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 10,39). Život je čosi dobré, preto je namieste hovoriť o strate. Avšak aký je to ten život, ktorý potom takýto človek nájde? Je to život večný. To je skutočný život – ten, ktorý sa žije v spoločenstve s Bohom, v ktorom neexistuje nič, čo by nám hocako mohlo ublížiť. Len jedno tam je: Láska!

V. Aká je to potom tá „najdrahšia strata,“ o ktorej píšem? 

Je to stav, keď človek stráca Boha. To sa stane, keď hreší a žije zlým životom. Vtedy sa jeho duša „dostáva hriechu do područia, otvárajú sa jej pekelné vráta.“ Keď človek takto uškodí svojej duši (t.j. páchaním ťažkých hriechov bez ochoty sa napraviť), stráca Boha. A Pán vraví: „Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“ (Mt 16,26).

VI. Ešte je treba povedať čosi k veršu, kde sa píše: „Ako sa hriechy s dušou ťažko lúčia.“ Čím hlbšie totiž človek upadá do hriechu, tým ťažšie je preňho prestať takýmto žiť týmto hriešnym životom. Sám to poznám! (Nezabúdajte, že je to moja báseň.) Som presvedčený, že pre hriešnika je nemožné, aby sa sám od seba vrátil k Bohu. Pre hriešnika samého je to teda nemožné, ale Písmo nám viackrát pripomína, že Bohu nie je nič nemožné – On môže spasiť aj tých najväčších hriešnikov a urobiť z nich najväčších svätcov. Božou láskou sme priťahovaní k nemu, aby sme opäť kráčali po správnej ceste do raja. Svätý apoštol Pavol opísal tento zúfalý zápas hriešneho človeka, ktorý je nakoniec spasený takto: „Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána!“

VII. Nekráčajme teda v temnotách! Nekráčajme bez Ježiša Krista, nášho Pána, aby sme neprišli o to najdrahšie! Namiesto toho, počúvajme, čo nám hovorí: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12).

Ešte sem pridávam jednu báseň s názvom "Padám do priepasti". Ale už vás nebudem unavovať ďalším komentárom. Tak tu je tá druhá básnička:

Padám do priepasti

Ako keď padám do priepasti

so strachom, že isto skonám,

tak duša v úzkosti stoná,

keď oddávam sa hriešnej slasti.

Padal som v hriechu príliš často

do tmavej priepasti pekla,

vtedy duša strachom hekla:

„Och, nie! Bože, prosím ťa, zmar to.“

Michal D.